"Bola som prvou postdoktorandkou v päťdesiatročnej histórii univerzity, ktorá bola tehotná. Nevedeli ani, aké benefity mi môžu ponúknuť. Na personálnom oddelení mi povedali, že ak by som sa nakazila čiernym morom, ako jeden z mojich kolegov, tak by mi poradili. Ale pri tehotenstve a materstve boli bezradní," vraví Eva Lilly, ktorá patrí k elitnej skupine vedcov a vedkýň pracujúcich na planetárnej obrane.
Hovorí o rizikách zrážky asteroidov so Zemou, aj to tom, čo by sme mohli spraviť pre to, aby k nim neprišlo. Otvorene však rozpráva aj o pocitoch menejcennosti, ktorými vedkyne často trpia a bojoch, ktoré musia zviesť, ak sa chcú venovať vede aj rodine.
V rozhovore si prečítate:
- V čom spočíva práca planetárnej obrany Zeme a koľko ľudí ju robí,
- ako často sa stretáva s reálnymi hrozbami, ako by sa riešili krízové situácie a čo by sa dalo robiť proti zrážke asteroidu so Zemou,
- prečo mala strach z asteroidu Apophis a či je pred ním Zem v bezpečí,
- je ľudstvo pripravené na podobnú katastrofu a zvládlo by ju?
- Ako sa prejavuje imposter syndróm u žien vo vede?
- Akou zásadnou prekážkou je pre vedkyne materstvo a čo všetko si musia neustále vydobýjať?
Patríte k veľmi úzkej skupine ľudí, ktorá mapuje asteroidy a vyhodnocuje potenciálne riziko ich zrážky so Zemou. Koľko vás je?
Komunita ľudí, ktorí pracujú v planetárnej obrane, je naozaj nesmierne malá.
Myslím, že na celom svete je nás okolo päťdesiat. Máme sieť ďalekohľadov umiestnených na rôznych miestach planéty a jeden už aj vo vesmíre a ich prostredníctvom dňom aj nocou sledujeme oblohu a zaznamenávame pohybujúce sa objekty.
Zaujímajú nás najmä asteroidy, teda malé vesmírne balvany od niekoľkých metrov až po niekoľko kilometrov, ktoré majú také dráhy, ktoré by ich teoreticky mohli priblížiť k Zemi a ohroziť nás.
Asi si to netreba predstavovať tak, že niekto z päťdesiatich ľudí musí byť stále v pozore a sledovať všetko, čo sa deje na oblohe. Alebo áno?
Nie celkom. V planetárnej obrane sú aj ľudia, ktorí naozaj sedia za ďalekohľadmi a sledujú oblohu.
Dnešné ďalekohľady však už zvyčajne fungujú v automatickom režime a školený personál pozorovateľov zachytáva snímky, ktoré nám každé ráno spolu s ďalšími dátami posielajú. My ich následne analyzujeme a vyhodnocujeme.
V mnohých prípadoch sa stáva, že nejde o reálny objekt, ale len o nejaký artefakt alebo chybu, ktorá vznikne pri vyhotovení snímky. Pri skutočných objektoch však už vypočítavame ich dráhy a následne všetko zasielame do Centra pre malé telesá na Harvarde. Tam už dochádza k zásadným výpočtom rizík a vyhodnocuje sa, či sa tento objekt môže v najbližšej stovke rokov zraziť so Zemou.
Stretávate sa aj s bezprostrednými rizikami alebo len s tými, ktoré môžu Zem ohroziť o niekoľko desiatok rokov?
Šanca, že zbadáme bezprostredné riziko, je v skutočnosti dosť veľká. Malých asteroidov, teda takých, ktoré majú zhruba dvadsať či tridsať metrov, sú miliardy a miliardy. Asteroid takýchto rozmerov má pritom potenciál vyhladiť mesto ako je napríklad Bratislava.
Zhruba raz do mesiaca máme varovanie, že metrové teleso sa približuje k Zemi a za posledných desať rokov si pamätám asi sedem prípadov, keď k tomu naozaj došlo.
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
